Na koncerte TRIANGO

„Koľko bude ešte pesničiek?”, spýtala sa malá vnučka, sediaca na koncerte vedľa mňa, svojho dedka, už po druhej skladbe, ktorá práve doznela. „Ešte veľa”, odpovedal zjavne nadšený starký s rozžiarenou tvárou a stále hľadel smerom na pódium. Raz darmo, TRIANGO ho rozpálilo už svojím úvodom. To bolo dobré znamenie, že tento večer bude vydarený.

TRIANGO, oznamoval veľkými čiernymi písmenami výrazný žltý plagát vylepený po meste. Keby som pod tým, mne neznámym názvom, nezbadal meno Peter Breiner (klavír), tak by som nevedel, o čo presne ide. Aj ďalšie meno, Stano Palúch (husle), je dlhodobá záruka kvality. Len tretí do partie, Boris Lenko (akordeón), bol pre mňa osobne malou neznámou, to meno som len matne registroval z médií. Takže TRIO kvalitných muzikantov a hrajú svetové TANGO, ako sa dozvedáme aj z rozhovoru s Petrom Breinerom deň predtým v SME. Takže vtipné spojenie a máme z toho TRIANGO, názov kapely či skôr projektu.
Ale vráťme sa späť do sály MsKSS v Bojniciach, kde pani riaditeľka uvádza ich koncert slovami, že sa jej splnil sen, vidieť naživo hrať pána Breinera. A ešte cituje Juraja Kušnierika, časť jeho oslavnej recenzie po minuloročnom koncerte Trianga na Bratislavskom hrade. Mierne zaplnená sála tlieska po jej privítaní. „Pekný príhovor”, šepká manželka. A dodáva „dobre pripravený”. Ale to už nastupujú na pódium traja spomínaní páni a sálou znie opäť potlesk, ale mohutnejší. Peter Breiner sa krásne usmeje a sadá si za nablýskaný klavír Petrof, ktorý dominuje pódiu. Vľavo sa postaví Stano Palúch so svojimi husľami k už pripravenému stojanu na noty a Boris Lenko si sadne na stoličku a nasadzuje mohutný akordeón. Na ruku si navlečie krátky čierny návlek na predlaktie, po chvíľke mi dôjde, že si chráni ľavačku, ktorou drží svoj nástroj. A hotovo, žiadna aparatúra ani mikrofóny, ako sa stihol začudovať syn Matej. Čistá akustika! Boris si ešte premiestňuje stoličku aj noty k spoluhráčom so slovami: “Dám si to k vám bližšie” a koncert môže začať.
Chlapi si vymenia vzájomne zopár povzbudivých pohľadov a úsmevov. Zaznejú úvodné tóny, preskočí medzi nimi iskierka, akoby ste škrtli plynovým zapaľovačom, a už šľahajú prvé plamienky tanga do hľadiska. Potlesk po prvej skladbe naznačuje, že iskierka sa rozšírila a že večer bude stáť za to! Nemám hudobné vlohy, nebudem sa snažiť o žiadne recenzie. To sa musí zažiť! Len moja únava a nevyspatosť mi bránia vo väčšom emočnom prejave, ale aspoň tlieskam, čo to dá. A nie som sám, koncert sa páči, potlesky medzi piesňami sú dlhé a vrúcne. Sem tam niekto povzbudivo zahvízda. Zo dva krát, keď už sa mu zdá potlesk „pridlhý”, Peter Breiner poznamená, že to ešte nie je koniec.
Koncert sa nesie v znamení tanga. A veru, aj si občas predstavujem, ako na voľnej pravej časti pódia ONA a ON tancujú. Ale musím si vystačiť len so svojou predstavivosťou a schopnosťou nasávať rytmus. Občas medzi jednotlivými skladbami vstane Peter a len tak obyčajne civilne uvedie ďalšie číslo, či povie názov odohratej skladby. Rozdá svoj široký úsmev nielen do hľadiska, ale aj na kolegov. Evidentne ich to hranie baví, rozumejú si a vzájomne si medzi sebou prihrávajú tóny a sóla. Dokonale ovládajú svoje nástroje, tá prirodzená ľahkosť hrania a kvalita je cítiť.
A my diváci vidíme ako sa Peter najčastejšie so sústredeným výrazom, ktorého vyjadrením je vystrčený jazyk k hornej pere, vnára do každého tónu. A zabáva sa! Na spestrenie pridá ľahkú vtipnú show, kedy vstane od klavíra a spraví pár tanečných krokov sem a tam, luskajúc pritom prstami do rytmu. Alebo uprostred piesne len v pauze medzi tónmi naznačí pohybom rúk gestá pravých latino tanečníkov, ba dokonca pri poslednej skladbe sa akoby v ňom prebudilo aj jeho dirigentské druhé Ja a miestami dvíha ruky, akoby chcel aj dirigovať. Sen vidieť hrať naživo Petra Breinera sa splnil nielen pani riaditeľke. Ale nebola to len „one man show”, lebo skutočne na pódiu bolo TRIO.
Stanko Palúch. V medzihrách skromne stál na pódiu, akoby tam ani nepatril, akoby hovoril: „Ja nič, ja muzikant”. Veď práve, keď zobral sláčik do ruky, tak to stálo za to. Aj pri svojej hudobnej hluchote som cítil, že to je krištáľovo čistý zvuk, ktorý ide až do srdca. Páčilo sa mi aj jeho „džemovanie” do rytmu, keď klepkaním prstov na husle sprevádzal sóla kolegov. Ozaj skvelý muzikant.
Boris Lenko. Pre nás neznalcov objav večera. Ovláda svoj nástroj dokonale, pozorne sleduje svojich partnerov a miestami ledva obsedí na stoličke, klepká si rukami do rytmu. Mimoriadne ma zaujala už spomínaná ľavá ruka, akoby uväznená v popruhu nástroja. Biela vystrčená dlaň, ktorá v istých okamihoch hrania neuveriteľne rýchlo kmitala a mihotala sa. Vytvárala tým zvláštny obraz mihotajúcej sa akoby samotnej bielej ruky, ktorý mám stále pred očami. Pre niekoho možno smiešny, pre iného zanedbateľný, pre mňa dosť fascinujúci detail. A Boris sa blysol aj malou srandičkou. Keď Peter uvádzal uprostred koncertu ako bonus pre jeho návštevníkov tri piesne „é speciale”, ktoré odznejú len na koncerte, tak k tomu pridal aj prémiu navyše, ktorou bol srbský preklad Breinerovho sprievodného slova v Borisovom prevedení.
Ak ste očakávali podrobný popis jednotlivých skladieb, tak vás sklamem. Turné TRIANGO je ešte len na začiatku, tak máte šancu zažiť koncert na vlastnej duši. A kto sa na koncert nedostane, môže si kúpiť čerstvé CD s veľmi vkusným a estetickým obalom. Práve na ňom sú zachytení presne takí tanečníci, ako som si ich počas koncertu predstavoval. A to prisahám, že som predtým o existencii tohto CD ani netušil. A navyše ho máme aj podpísané, čo je odrazom Breinerovho profesionalizmu zo zámoria. Keď sa po „ďakovačke” pred posledným prídavkom lúčil so slovami: „kto chce, si môže odniesť kúsok koncertu so sebou na CD, ktoré vám môžeme aj podpísať”, tak som si pomyslel, to je ono. Ozaj je vidieť, že sa pohybuje vo svete. A vôbec to nevyznelo obchodne, aj počas podpisovania sa bavili úplne normálne s každým. Dokonca mám dojem, že pre Stanka to bola akoby prvá autogramiáda v živote. Keďže na obale chýba podpis Borisa Lenku, patrí sa pridať vysvetlenie. Kolegovia jeho neúčasť ospravedlnili, že sa ponáhľal na koncert do Kubína. Tak sme so synom vyratúvali, či ešte hral o 23tej?! Ale to snáď nie! Oraváci, čo vy nechodíte ani spať? Aj keď, nedávno som čítal o snáď až víkendovom nonstop hraní práve v tých končinách, neviem či to nebolo aj na Kubínskej ZUŠ. Nakoniec to nie je podstatné. Dôležitá a rozhodujúca bola tá ľudská pohoda, akú títo traja kvalitní profesionálni muzikanti šírili prostredníctvom svojej hudby.
A na záver jedna klebietka, snáď mi to Stanko Palúch prepáči. Keď sa mu počas autogramiády prihovorila bývala spolužiačka, tak som si vypočul časť ich rozhovoru. Aj keď sa to nepatrí, nedalo sa, stál som v rade na podpis hneď vedľa nej. Z ich srdečného dialógu som sa dozvedel, že Stanko je ešte stále sám. A niežeby nebol čas, ako sa domnievala jeho známa, ale skôr „žiadna ma nechce”. A preto dámy pozor, je to nielen skvelý muzikant, ale aj dobrý človek. Tá jeho dobrota a skromnosť z neho vyžaruje. Až sa mi to nechce veriť, že Stanko je slobodný. Dievčatá, nepremárnite šancu! Prednosť majú tie, ktoré ovládajú rytmus tanga.

Ivan Sýkora,  sobota 29. septembra 2007 15:25

Z: http://ivansykora.blog.sme.sk/c/114022/Na-koncerte-TRIANGO.html

« TRIANGO         Denníček: 30.9.2007 »