Triango má všetko, čo väčšina ľudí od hudby čaká. Výrazné melodické nápady, vášnivé rytmy aj vrúcnu lyriku, bravúrne zvládanie nástrojov a iskrivú súhru ich majiteľov. Hoci sú z troch rôznych generácií, skvele si rozumejú a majú dosť skúseností s rôznou hudbou vrátane tanga. Kým akordeonista Boris Lenko a huslista Stano Palúch ho hrávajú v komornej skupine Alea, Breiner sa k svojej predstave o tangu prepracúval postupne.

Teraz sa konečne dostal k ideálnym spoluhráčom, s ktorými si môže schuti zahrať. Piatkový koncert v Banskej Bystrici bol v rámci prvého turné posledný, no na pódiu kina Urpín boli iba stopy po opotrebovaní klavírneho krídla a sály. Hoci v nej bola zima a zaplnila sa iba spolovice, traja hudobníci svojím „unplugged“ koncertíkom rýchlo rozohriali a strhli publikum. Hrali veci z debutového (trochu paradoxné slovo vzhľadom na ich obsiahle pracovné životopisy členov Trianga) albumu a ponúkli aj niekoľko bonusov.

Znelo tango s džezovými improvizáciami, džezový štandard v tangovej úprave, hoci išlo väčšinou o skladby cudzie a z prvej polovice minulého storočia, že tento žáner nie je iba historickou konzervou dokázal Breiner aj vo svojom jedinom autorskom príspevku, krásnej balade. A keďže sa hralo v kine, počuli sme aj tangovú klasiku Volver, ktorú na albume Trianga nenájdete, no vo filme Pedra Almódovara je titulnou piesňou.

Tango bol aj názov pre reláciu venovanú slovenskému futbalu. No kým v jeho prípade nebolo príliš na čo pozerať, toto tango je úplne iná liga. Vidieť globálny koncert na lokálnej úrovni je zriedkavé, no o to príjemnejšie. Jeho životnosť môže ohroziť len prílišná vyťaženosť trojice vyhľadávaných muzikantov.

Oliver Rehák

Z: http://kultura.sme.sk/c/3524709/Tango-Petra-Breinera.html 

Po trištvrte roku od mimoriadne úspešného koncertu v GeS-klube sa opäť v Košiciach predstavil známy skladateľ, dirigent a klavirista Peter Breiner so svojim projektom Triango. Tentoraz však v sále o čosi väčšej – v priestoroch Domu umenia, no čo je dôležité už aj s premiérovým albumom projektu, ktorý uzrel svetlo sveta pod krídlami Pavian Records a ktoré je už v rámci aktuálneho turné Trianga k dispozícii k zakúpeniu. Aj keď nahrávku trio (Breiner – klavír, Stano Palúch – husle, Boris Lenko – akordeón) realizovalo ešte koncom leta minulého roka, vydania sa dočkala až v týchto dňoch.

Ako mnohí iste viete, produkcia projektu Triango je zasvätená žánru, s ktorým už Breiner v minulosti niekoľkokrát koketoval – tangu. Na rozdiel od jeho minulých projektov, keď pretransformoval tangá povedzme do symfonickej podoby („Tango Goes Symphony“ – vydal Naxos, ktoré síce sám Breiner, ako uviedol v nedávnom rozhovore pre denník SME nepovažuje za príliš vydarené pozn.aut.) tentoraz ide tangá zaranžované pre interpretáciu v navýsosť komornom obsadení.

Repertoár Trianga tvoria známe i menej známe tangá z autorskej dielne významných autorov ako Piazzolla, A. Bernstein, či Cole Porter, ku ktorým ´prihodil´ Breiner aj dva vlastné príspevky, pričom jeden z nich – „Miss Mendacity“ vznikol v spolupráci s textárom Janom Štrasserom. Mimochodom, táto skladba sa rovnako, ako aj ďalšie tituly z triangovského debutu (Piazzollova „Oblivion“, alebo „Nostalgico“ Juliana Plazu pozn.aut.) objavila aj na spomínanom naxosovskom albume z roku 2003.

Svoj koncert pred takmer úplne zaplneným hľadiskom Domu umenia odštartovalo trio skladbou „Payadora“ z pera Juliana Plazu, ku ktorej páni postupne pridávali aj ďalšie ´kúsky´z debutu – Gobbiho „Muy del aeroplano“, Bernsteinovu „La Gaitu“, či Breinerovu „When? Newer?“ akoby vystrihnutú z nejakého filmového soundtracku. Nesporne atraktívnym koncertným bonusom bolo aj zaradenie troch starších táng, ktoré nie sú súčasťou albumu a vychutnať si ich môžu len návštevníci koncertov. Ako som už spomenul v reportáži z koncertu v GeS-ku, Triango nemožno vnímať výsostne iba ako Petra Breinera, i keď je jeho, takpovediac, „duchovným otcom“, ale zoskupenie troch mimoriadne talentovaných hudobníkov, ktorým to hrá dokopy skutočne vynikajúco. Huslista Stano Palúch – jeden z našich najväčších hráčskych talentov súčasnosti, známy dosiaľ skôr z pôsobenia v rôznych jazzových, či folklórom ´šmrncnutých´ zoskupeniach v Triangu iba potvrdzuje svoju neuveriteľnú hráčsku flexibilitu, cit pre farbu a hru s tónom. Človek si pri počúvaní jeho priam straussovsky znejúcich vyhrávok uvedomí až po chvíli, že na pódiu stojí ten skromne pôsobiaci mladík, ktorý sprevádza Zuzanu Mojžišovú, je súčasťou výborného tria PaCoRa, či pôsobivo groovuje za netradičného využitia efektu v Bass Friends…Rodák z Ružomberka, Boris Lenko, absolvent žilinského konzervatória a bratislavskej VŠMU, držiteľ niekoľkých hráčskych ocenení, uznávaný hudobník a pedagóg so svojim nástrojom významne spoludefinuje zvuk tria. Vďaka jeho celkovému hráčskemu prejavu si uvedomujete, že vám vôbec nevadí, že v skladbách neznie bandoneón, ale akordeón. Čo sa týka Petra Breinera – preňho predstavuje Triango očividne mimoriadne príjemné osvieženie jeho hudobných aktivít. Na rozdiel od spolupráci s rôznymi symfonickými telesami sa v Triangu môže takpovediac hráčsky ´vyblázniť´, čo iba potvrdzoval svojou niekedy pomerne veľkou odviazanosťou. V jednom momente dokonca až takou, že vstal spoza klavíra a v pretlaku emócii predviedol čosi ako náznaky tanca:-). Sú to aj jeho klavírne improvizácie, v ktorých zabieha až do jazzových sfér, ktoré dodávajú celkovému vyzneniu produkcie Trianga originálny rozmer.

Tak, ako na koncerte v GeS-ku sme boli aj včera v Dome umenia svedkami mnohých silných hudobných momentov, o ktoré nie je v produkcii Trianga núdza. Zrejme to tak cítilo i publikum, ktoré si ešte v závere vynútilo sériu prídavkov. O cédečka bol po koncerte medzi poslucháčmi obrovský záujem. Akoby aj nie. Za (tuším) tristo korún kopec dobrej muziky v podaní trojice špičkových hudobníkov… No nekúp to?!

Igor PETRUŠKA
Foto: Karol HATALA

Z: http://www.musicx.sk/news.php3?id=9593

Ten plastikový kotúčik, v ktorom je zakonzervované, treba mať.

Od: SHOOTY http://www.shooty.sk/buxus/generate_page.php?page_id=3570

TRIANGO, oznamoval veľkými čiernymi písmenami výrazný žltý plagát vylepený po meste. Keby som pod tým, mne neznámym názvom, nezbadal meno Peter Breiner (klavír), tak by som nevedel, o čo presne ide. Aj ďalšie meno, Stano Palúch (husle), je dlhodobá záruka kvality. Len tretí do partie, Boris Lenko (akordeón), bol pre mňa osobne malou neznámou, to meno som len matne registroval z médií. Takže TRIO kvalitných muzikantov a hrajú svetové TANGO, ako sa dozvedáme aj z rozhovoru s Petrom Breinerom deň predtým v SME. Takže vtipné spojenie a máme z toho TRIANGO, názov kapely či skôr projektu.
Ale vráťme sa späť do sály MsKSS v Bojniciach, kde pani riaditeľka uvádza ich koncert slovami, že sa jej splnil sen, vidieť naživo hrať pána Breinera. A ešte cituje Juraja Kušnierika, časť jeho oslavnej recenzie po minuloročnom koncerte Trianga na Bratislavskom hrade. Mierne zaplnená sála tlieska po jej privítaní. „Pekný príhovor”, šepká manželka. A dodáva „dobre pripravený”. Ale to už nastupujú na pódium traja spomínaní páni a sálou znie opäť potlesk, ale mohutnejší. Peter Breiner sa krásne usmeje a sadá si za nablýskaný klavír Petrof, ktorý dominuje pódiu. Vľavo sa postaví Stano Palúch so svojimi husľami k už pripravenému stojanu na noty a Boris Lenko si sadne na stoličku a nasadzuje mohutný akordeón. Na ruku si navlečie krátky čierny návlek na predlaktie, po chvíľke mi dôjde, že si chráni ľavačku, ktorou drží svoj nástroj. A hotovo, žiadna aparatúra ani mikrofóny, ako sa stihol začudovať syn Matej. Čistá akustika! Boris si ešte premiestňuje stoličku aj noty k spoluhráčom so slovami: “Dám si to k vám bližšie” a koncert môže začať.
Chlapi si vymenia vzájomne zopár povzbudivých pohľadov a úsmevov. Zaznejú úvodné tóny, preskočí medzi nimi iskierka, akoby ste škrtli plynovým zapaľovačom, a už šľahajú prvé plamienky tanga do hľadiska. Potlesk po prvej skladbe naznačuje, že iskierka sa rozšírila a že večer bude stáť za to! Nemám hudobné vlohy, nebudem sa snažiť o žiadne recenzie. To sa musí zažiť! Len moja únava a nevyspatosť mi bránia vo väčšom emočnom prejave, ale aspoň tlieskam, čo to dá. A nie som sám, koncert sa páči, potlesky medzi piesňami sú dlhé a vrúcne. Sem tam niekto povzbudivo zahvízda. Zo dva krát, keď už sa mu zdá potlesk „pridlhý”, Peter Breiner poznamená, že to ešte nie je koniec.
Koncert sa nesie v znamení tanga. A veru, aj si občas predstavujem, ako na voľnej pravej časti pódia ONA a ON tancujú. Ale musím si vystačiť len so svojou predstavivosťou a schopnosťou nasávať rytmus. Občas medzi jednotlivými skladbami vstane Peter a len tak obyčajne civilne uvedie ďalšie číslo, či povie názov odohratej skladby. Rozdá svoj široký úsmev nielen do hľadiska, ale aj na kolegov. Evidentne ich to hranie baví, rozumejú si a vzájomne si medzi sebou prihrávajú tóny a sóla. Dokonale ovládajú svoje nástroje, tá prirodzená ľahkosť hrania a kvalita je cítiť.
A my diváci vidíme ako sa Peter najčastejšie so sústredeným výrazom, ktorého vyjadrením je vystrčený jazyk k hornej pere, vnára do každého tónu. A zabáva sa! Na spestrenie pridá ľahkú vtipnú show, kedy vstane od klavíra a spraví pár tanečných krokov sem a tam, luskajúc pritom prstami do rytmu. Alebo uprostred piesne len v pauze medzi tónmi naznačí pohybom rúk gestá pravých latino tanečníkov, ba dokonca pri poslednej skladbe sa akoby v ňom prebudilo aj jeho dirigentské druhé Ja a miestami dvíha ruky, akoby chcel aj dirigovať. Sen vidieť hrať naživo Petra Breinera sa splnil nielen pani riaditeľke. Ale nebola to len „one man show”, lebo skutočne na pódiu bolo TRIO.
Stanko Palúch. V medzihrách skromne stál na pódiu, akoby tam ani nepatril, akoby hovoril: „Ja nič, ja muzikant”. Veď práve, keď zobral sláčik do ruky, tak to stálo za to. Aj pri svojej hudobnej hluchote som cítil, že to je krištáľovo čistý zvuk, ktorý ide až do srdca. Páčilo sa mi aj jeho „džemovanie” do rytmu, keď klepkaním prstov na husle sprevádzal sóla kolegov. Ozaj skvelý muzikant.
Boris Lenko. Pre nás neznalcov objav večera. Ovláda svoj nástroj dokonale, pozorne sleduje svojich partnerov a miestami ledva obsedí na stoličke, klepká si rukami do rytmu. Mimoriadne ma zaujala už spomínaná ľavá ruka, akoby uväznená v popruhu nástroja. Biela vystrčená dlaň, ktorá v istých okamihoch hrania neuveriteľne rýchlo kmitala a mihotala sa. Vytvárala tým zvláštny obraz mihotajúcej sa akoby samotnej bielej ruky, ktorý mám stále pred očami. Pre niekoho možno smiešny, pre iného zanedbateľný, pre mňa dosť fascinujúci detail. A Boris sa blysol aj malou srandičkou. Keď Peter uvádzal uprostred koncertu ako bonus pre jeho návštevníkov tri piesne „é speciale”, ktoré odznejú len na koncerte, tak k tomu pridal aj prémiu navyše, ktorou bol srbský preklad Breinerovho sprievodného slova v Borisovom prevedení.
Ak ste očakávali podrobný popis jednotlivých skladieb, tak vás sklamem. Turné TRIANGO je ešte len na začiatku, tak máte šancu zažiť koncert na vlastnej duši. A kto sa na koncert nedostane, môže si kúpiť čerstvé CD s veľmi vkusným a estetickým obalom. Práve na ňom sú zachytení presne takí tanečníci, ako som si ich počas koncertu predstavoval. A to prisahám, že som predtým o existencii tohto CD ani netušil. A navyše ho máme aj podpísané, čo je odrazom Breinerovho profesionalizmu zo zámoria. Keď sa po „ďakovačke” pred posledným prídavkom lúčil so slovami: „kto chce, si môže odniesť kúsok koncertu so sebou na CD, ktoré vám môžeme aj podpísať”, tak som si pomyslel, to je ono. Ozaj je vidieť, že sa pohybuje vo svete. A vôbec to nevyznelo obchodne, aj počas podpisovania sa bavili úplne normálne s každým. Dokonca mám dojem, že pre Stanka to bola akoby prvá autogramiáda v živote. Keďže na obale chýba podpis Borisa Lenku, patrí sa pridať vysvetlenie. Kolegovia jeho neúčasť ospravedlnili, že sa ponáhľal na koncert do Kubína. Tak sme so synom vyratúvali, či ešte hral o 23tej?! Ale to snáď nie! Oraváci, čo vy nechodíte ani spať? Aj keď, nedávno som čítal o snáď až víkendovom nonstop hraní práve v tých končinách, neviem či to nebolo aj na Kubínskej ZUŠ. Nakoniec to nie je podstatné. Dôležitá a rozhodujúca bola tá ľudská pohoda, akú títo traja kvalitní profesionálni muzikanti šírili prostredníctvom svojej hudby.
A na záver jedna klebietka, snáď mi to Stanko Palúch prepáči. Keď sa mu počas autogramiády prihovorila bývala spolužiačka, tak som si vypočul časť ich rozhovoru. Aj keď sa to nepatrí, nedalo sa, stál som v rade na podpis hneď vedľa nej. Z ich srdečného dialógu som sa dozvedel, že Stanko je ešte stále sám. A niežeby nebol čas, ako sa domnievala jeho známa, ale skôr „žiadna ma nechce”. A preto dámy pozor, je to nielen skvelý muzikant, ale aj dobrý človek. Tá jeho dobrota a skromnosť z neho vyžaruje. Až sa mi to nechce veriť, že Stanko je slobodný. Dievčatá, nepremárnite šancu! Prednosť majú tie, ktoré ovládajú rytmus tanga.

Ivan Sýkora,  sobota 29. septembra 2007 15:25

Z: http://ivansykora.blog.sme.sk/c/114022/Na-koncerte-TRIANGO.html

Z: www.bojnice.net/documents/temp/triangopromo.doc

Triango nie je Breinerovým prvým dotykom s týmto žánrom, i keď na rozdiel od naxosovského bestselleru „Tango Goes To Symphony” spred troch rokov, na ktorom sa podieľal ako hráč, aranžér i dirigent pristupuje Triango k materiálu predsa len v inom duchu, čo je do istej miery dané aj samotným nástrojovým obsadením (markantné to bolo napríklad na skladbe „La Milonga Y Yo” - veľmi chytľavej kompozícii z pera dua Ribero/Valez, ktorá figuruje aj na spomínanom titule „Tango
Goes To Symphony”). Včerajší koncert bol po všetkých stránkach skutočným zážitkom. Páni hrali naozaj luxusne. A nemám tým na mysli len samotné inštrumentálne výkony, ktoré boli na vskutku vysokej hráčskej úrovni, ale trebárs i ukážkovú prácu s dynamikou skladieb, čím trio držalo publikum takpovediac v neustálom napätí. Jednotlivé kompozície mali z hľadiska ich spracovania viacero vrcholov - jednak v rámci samotného ´základu´, keď z pódia znelo tango a jednak vo chvíľach, keď páni v ich rámci začali ´vylietavať´ do jazzových improvizácií. Palúcha s Lenkom rozhodne nemožno v rámci Trianga vnímať číro v pozícii sidemanov. Z toho, čo som mal včera možnosť vidieť a počuť som mal pocit, že Breinerovi (ktorý sa v programe predstavil aj ako skutočne vtipný konferenciér pozn.red.) na pódiu rovnocennými partnermi, pričom v momentoch, keď sa v rámci sólových pasáží dostávali so svojimi nástrojmi viac do popredia sa vo mne tento pocit iba umocňoval. Svojou ´troškou do mlyna´ prispel v rámci repertoáru Trianga aj sám Breiner, pričom jeho rytmicky členenú avšak v jadre pomalú a clivú „When? Never!” (ktorej názov autor zámerne preložil trošku dvojzmyselne ako „Kedy bude dobre?” pozn.red.) považujem za jednu z najkrajších vecí, ktoré v rámci včerajšieho, do dvoch setov rozdeleného koncertu odzneli. Triango sa s košickým publikom rozlúčilo dvoma prídavkami, pričom ten posledný bol v súvislosti s blížiacimi sa sviatkami skutočne symbolický - vskutku originálne zaranžovaná, sýto ´najazzlá´ verzia známej piesne „Narodil sa Kristus Pán”…

Triango je po všetkých stránkach nepochybne originálny projekt, ktorého produkcia má ambície osloviť ako ´konzumentov´, tak i náročnejších poslucháčov. Zaujímavo a (podľa môjho názoru) celkom invenčne zaranžovaná, uchu lahodiaca hudobná produkcia sa v ňom sľúbi so špičkovými inštrumentálnymi výkonmi trojice ostrieľaných hudobníkov, ktorí dohromady tvoria jeden kvalitne šliapajúci homogénny celok.

Igor PETRUŠKA
Z: http://music.box.sk/news.php3?id=9438